Doteraz sme sa zaujímali o MR z hľadiska nášho vonkajšieho vnímania MP.
Za zaujímavý však pokladáme aj vzhľad do cítenia samotných mentálne postihnutých osôb. Uvažujeme o tom, ako oni sami prežívajú svoje postihnutie, do akej miery ho vnímajú.
Vieme, že rodičia sa zo všetkých možných postihnutí, mentálnej retardácie “boja” najviac, no ja sa domnievam, že práve mentálne postihnuté dieťa, ak je oň správne a s láskou postarané, prežíva svoj život veľmi pokojne a harmonicky. Svoj postih si zvyčajne vôbec neuvedomuje, je presvedčené o svojej jedinečnosti a dokonalosti. Netrápia ho spoločenské predsudky, je so sebou spokojné po každej stránke. MP dieťa sa dokáže radovať z akejkoľvek primeranej činnosti, dokáže prijať lásku aj pozornosť, precítiť ju a často vrátiť a všetko to robí úplne prirodzene. Pri práci s nimi nachádzame akúsi prapodstatu zjednotenia a harmonity prírody s človekom, ktorú my ostatní, oklieštení spoločenskými normami a morálkou, máme hlboko potlačenú.
Z tejto úvahy vynímam hlboký stupeň MP, pri ktorom je spravidla pridružených viac postihnutí /viac násobné postihnutie VNP/ kedy tento jedinec prakticky prežíva iba vďaka zdravotníckej starostlivosti a opatere a kedy špeciálny pedagóg môže iba dúfať, že jeho akokoľvek starostlivo zvolený výchovný stimulačný program, nachádza aspoň miernu odozvu.
Mária Tothová